Skladateľ Peter Ličko

Minulý týždeň zomrel skladateľ Peter Ličko (1946 – 2021, Rimavská Sobota). Keďže jeho celá tvorba záhadne zmizla z internetu, na jeho pamiatku zverejňujem aspoň prepisy zo stretnutia u neho doma (2018):

26.12. 2018, Rimavská Sobota

Telefonát:

 

 

 

Dopredu hovorím, že mám množstvo zlozvykov. Veľa rozprávam a skáčem do reči, pretože dotyčný niečo povie alebo položí otázku, a ja už dopredu viem, čo približne odpovie. Ferenc Puskás (maďarský futbalista) robil niečo podobné. Keď sa na ihrisku útočilo, on už bol vzadu.

Som veľmi detský. Čapek písal o Janáčkovi, že bol dieťa keď zomrel. Nazval som to Ted Kaczynski syndróm. Ja som sa narodil o mesiac neskôr, podobne ako Einstein, Mozart, Mao Ce Tung, a nakoniec i Hitler. Ľuďom, ktorí sú neskoro narodení sa dlhšie vyvýja mozog, hlavne nervové spojenia. Tie väčšinou ustanú v osemnástom roku života, kedy začnú odumierať mozgové bunky. Človek sa tak stáva dospelým. U neskôr narodených ľudí sa to predĺži až do smrti. Keď takýto človek zažije niečo strašné, nevie to prekonať. Našťastie som nezažil taký úder pod pás, aby som začal robiť to, čo Kaczynski alebo Hitler.

Som veľmi multikulturálny, aj keď žijem v totálnej izolácii, v najzaostalejšom okrese a vo veľmi zaostalej krajine.

Moja hudba je polysystémová.

Mám úžasnú energiu. Napríklad Picasso mal ešte v osemdesiatke úžasnú energiu. To je boží dar. Videli ste film Seven? Tam je zvrátený mesiáš, ktorý testuje ľudí a tvrdí, že kedysi dávno pred dvadsať tísic rokmi boli ľudia veľmi životaschopní aj vo vysokom veku, pretože každý deň museli zápasiť a robili navyše i umenie. Večer tančili a údajne ani nepožívali drogy, a ak, tak len tie inteligentné. Vtedy však bola vysoká úmrtnosť u kojencov, kľudne ich mohol rozdupať mamut, alebo roztrhať šablozubý tiger.

V tom mesiášovom teste by som dopadol dobre, ak by skúmal moju vitalitu.

Bol som presvedčený, že všetko sa udialo zdanlivo nešťastne – totálna antikariéra, ale až teraz začínam prichádzať na to, že čím ste úspešnejší, tým menej ste v skutočnosti významný. Mikis Theorodakis tiež nedopadol najlepšie. Z jeho Zorby a Matthausena urobili veľkú senzáciu a potom už komponoval výhradne ľúbivé veci. Nevadí mi na podobných veciach tonalita, môžete skomponovať nádhernú hudbu, šlágre, pesničky, ale musí to dávať zmysel.

Alebo kto ešte? Yann Tiersen? Ludovico Einaudi? Slabé, veľmi slabé. To je ako keď začnem improvizovať – hore ámol, potom émol, potom démol, a nakoniec f dur.

Dnes je veľká móda robiť veci a la baroko, a la Vivaldi. Napríklad Peter Breiner, prepáčte, ale on je showman, nie skladateľ. A aj ten huslista čo hrá na ľade v projekte Vivaldiáno. Nech si to tí ľudia kľudne robia, ale nech popritom tvoria aj hodnotné veci.

Keby som sa stal úspešný v šesťdesiatych alebo sedemdesiatych rokoch (v Husákovej ére), mohol by som byť akurát ďalším obligátnym skladateľom. Ako keby bolo predurčené, že teraz mám komponovať to, čo komponujem a ako keby ma ten čas z budúcnosti ovplyvňoval. Nemal som ani súkromný život, žil som v izolácii a to všetko spelo k tomu, že nemám robiť nič iné, len komponovať.

Ako keby Boh hovoril: Dal som ti taký obrovský dar, čo chceš ešte k tomu? Chceš byť bohatý? Však to by bolo rúhanie proti nebesiam.

~

Keď bola revolúcia v maďarsku v päťdesiatomšiestom, skomponoval som ako jedenásťročný jednu z prvých skladieb. Paradoxne ma k tomu inšpirovala Čajkovského overtura 1812, i keď sa vtedy, paradoxne, bojovalo proti rusom. Každému som vtedy hovoril, že maďari nakoniec vyhrali. Povedal som to aj tajomníkovi strany, keď bol u nás na návšteve. Smial sa. Bol inteligentnejší, jeden z mála inteligentnejších tajomníkov strany. Otec ma varoval: „Petrík, to nikomu nemôžeš hovoriť.“

Na pražskom konzervatóriu som dokončil pár skladieb, na Lisztovej akadémii v Budapešti som skomponoval päť skladieb pre jednu slečnu, do ktorej som sa zúfalo zamiloval. K týmto skladbám sa ale, zatiaľ, nehlásim.

Skladby som neskôr ukázal Gyorgymu Kurtágovi, od ktorého som sa najviac naučil o rozbore hudby. Tvrdia to všetci, ktorí sa s ním stretli, medzi inými aj Kocsi Zoltán. Išiel do neuveriteľnej hĺbky. Kurtág mi skladby skritizoval.
Povedal, že sú tam vynikajúce harmónie, veľmi pulzujú, ale niesu tam vyanalyzovateľné štruktúry. Dával mi k tomu odstrašujúce príklady z dejín hudby: Brucknera, Scriabina a predbachovskú hudbu. Ďalšie pokusy som sa mu už hanbil ukázať. Natoľko ma to zdeptalo a zablokovalo, že som nekomponoval skoro desať rokov. Čo povedal, to fantasticky sedelo. Bola to extrémne konštruktívna kritika a dlhodobo mi to pomohlo, krátkodobo nie. Akoby budúcnosť ovplyvňovala minulosť.

Bol to vyšší osud. Ako keby bolo predurčené, že som začal komponovať až v osemdesiatych rokoch. Vždy som chcel písať polysystémovo a avantgardní skladatelia mi hovorili, že to musí byť presne vo vymedzenom štýle. Nemohlo sa odbočiť ani o vlások, a mne to bolo strašne cudzie. Potom sa to rozbiehalo čoraz viacej a viacej. Aj u Janáčka to bolo tak, komponoval najviac po sedemdesiatke.

Na pražskom konzervatóriu nevedeli študenti doprevádzať ľudovú pesničku, a dodnes ani nevedia. Ja som bol zvyknutý improvizovať a i tá naša škola, aj keď je to cigánska škola, teda rómska škola, nieje to vlastne ani rómska škola, ale je svojim spôsobom geniálna. Tí chlapci vedia fantasticky doprevádzať džez a popovú hudbu, narozdiel od iných konzervatórií.

Moje veci neboli a niesú uvádzané. Je to moj pozitívny hendikep a uchráni ma to predtým, aby som sa stal známym alebo uznávaným. Pár zborových kompozícii mi uvádzali na súťaži Daxnerov Tisovec. Zaspievali mi tam aj jednu omšu, ale orchestrálny doprovod vyrobený na počítači sa púšťal z reproduktorov. Nikto sa mojich skladieb neujal. Ani moji bývalí žiaci na to nemajú čas, prípadne za to pýtajú veľa peňazí.

Začal som moje kompozície nahrávať na youtube. Je tam otvorený dopis Andrejovi Kiskovi, alebo Jurajovi Širokému. Vyzývam tam aj Vzdor Kysuce aby si uvedomili, že ich nepriatelia niesu tí úbohí rómovia, židia alebo maďari, ale tí zbohatlíci v politike. Má to extrémne málo pozretí a kamarát Tóno Oláh tvrdí, že som blokovaný a možno ma kvôli tomu zatvoria do basy.

Vytvoril som aj prvú hip-hop operu. Je to podľa predlohy Rivers of Babylon Petra Pišťanka, ale trochu som to pozmenil – do hlavnej postavy vstúpi duch Freddieho Kruegera a urobí z neho svetovládcu.